Kultúrny dom A. Hlinku vás pozýva na podujatie Remeslo má zlaté dno: ukážky tradičných slovenských ľudových remesiel.
Miesto konania: Humno pri Roľníckom dome vo Vlkolínci
Viac informácií: 0905 842 696, e-mail: weidlichova@kdah.sk
Upozornenie: Na podujatí „Remeslo má zlaté dno“ budú vyhotovované fotografie a videozáznamy prevádzkovateľom „Mesto Ružomberok, Nám. A. Hlinku 1098/1, 034 01 Ružomberok, IČO 00315737“ za účelom propagácie na webovom sídle prevádzkovateľa, facebookovej stránke, youtube kanáli, v periodických a neperiodických materiáloch prevádzkovateľa, prípadne v ďalších médiách.
Hrnčiarstvo
Majster hrnčiarskeho umenia Kamil Šlapák sa keramike a hrnčiarstvu venuje vyše 20 rokov. Začínal v malej dielni, kde sa naučil základy modelovania, glazúrovania a čiastočne aj točenie na hrnčiarskom kruhu. Časom ho táto práca prestala napĺňať z dôvodu nenaplnenia svojej realizácie, rozhodol sa ísť vlastnou cestou, kde si mohol uskutočniť svoje nápady. Asi päť rokov je už sebestačný a pracuje ako slobodný umelec. Jeho práca spočíva v točení na hrnčiarskom kruhu, modelovaní, maľovaní, glazúrovaní a vypaľovaní v elektrickej peci. Vyrába šálky, hrnčeky, krígle, rôzne postavičky a sochy, dobové, tradičné aj netradičné nádoby a tvary.
Najnovšie K. Šlapák experimentuje s technikou RAKU, ktorá sa k nám dostala v 16. storočí a jej korene sú v Japonsku. Je presvedčený, že v práci s hlinou je obrovský priestor na sebarealizáciu, či už za pomoci tradičných postupov alebo vlastných nápadov. Najviac ho na jeho práci baví, že vďaka prírodným materiálom: hline, vode, glazúre je v neustálom spojení s prírodou.
Hrnčiarstvo bolo na území Slovenska jedným z najrozšírenejších remesiel od obdobia stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Väčšina výrobkov mala špecifické krajové a lokálne znaky v tvare výrobkov alebo ich dekóre. Utvoril sa tak napr. okruh bardejovský, gemerský, liptovský, oravský, pozdišovský, pukanský. Úpadok hrnčiarstva súvisel s rozvojom mechanizovanej výroby keramiky a s rozšírením lacnejšieho a trvácnejšieho továrenského riadu (plechový a smaltovaný riad, kamenina a pod.). Vývoj remesla negatívne ovplyvnili aj hospodárske krízy a svetové vojny. Najvýznamnejšou a jedinou svojho druhu a úrovne bola od roku 1883 keramická dielňa v Modre, ktorá pretrvala do nedávnych dní ako Slovenská ľudová majolika.
Cieľom prezentácie remesiel vo Vlkolínci je predstaviť tradičné techniky, ktoré na území dolného Liptova mali dlhoročnú tradíciu.
Výroba z kože
Jánovi Kúkolovi učarovala výroba z kože približne pred dvomi rokmi. Na začiatku stála myšlienka vyrobiť kožený opasok ako spomienku na starého otca. Odvtedy je výroba kožených, prevažne ľudových, predmetov jeho každodennou súčasťou.
„S výrobou ľudových predmetov z kože som začal v januári v roku 2013. Do ruky sa mi dostala knižka Opasky, kapsy a spínadlá. V nej som sa dočítal o opasku, ktorý vyrobili pre môjho starého otca. Pôvodný opasok som našiel v Etnografickom múzeu v Martine. Tam sa mi dostal do rúk aj klobúk s pastierskou kapsou, ktoré predtým patrili môjmu starému otcovi. Najväčšou motiváciou bolo teda vytvorenie kópie spomínaného opasku, pretože mi po starom otcovi nič nezostalo.
Pri začiatkoch mi pomohli viacerí majstri, ale, samozrejme, všetko mi nepovedali. Každý má svoju vlastnú techniku, ktorú nechce dopodrobna prezradiť. Najviac mi pomohol Ján Staňo zo Sučian, Milan Kočtúch z Liptovského Hrádku, Ľubo Medveď z Čierneho Balogu a Ľubomír Šida z Liptovských Sliačov, za čo im aj veľmi pekne ďakujem.
Začal som s výrobou bežných opaskov do nohavíc, no neskôr sa mi zapáčilo zhotovovanie ľudových predmetov, ako sú krpce, pastierske kapsy, folklórne opasky, biče. Prednedávnom ma začali oslovovať dievčatá kvôli výrobe kabeliek. Takýmto spôsobom sa mi zväčšil okruh zákazníkov. Pri výrobe každého výrobku je dôležitá kvalita kože bez akýchkoľvek kazov. Kožu si najprv namočím do vody a následne do nej vyrážam kovovými raznicami vzory podľa toho, aké potrebujem pri danom výrobku.
Dôležitá je príprava, musím si stanoviť rozmery a pouvažovať o vzore, ktorý bude zdobiť môj výrobok. Najdlhšie, štyri až päť dní, trvá výroba štvorprackového ľudového opasku. Naopak, kabelku dokážem zhotoviť za dva dni, krpce dokonca za deň. Je to len koníček. Najväčšou odmenou za zhotovenie výrobkov nie je samotný zárobok, ale to, keď dostanem uznanie a poďakovanie od majiteľov, ku ktorým jednotlivé predmety putujú. Samo-zrejme, chodím aj do práce. Som stolár. Po príchode domov z práce sa tomu venujem dve až tri hodinky, no záleží na tom, čo vyrábam.“
Zdroj text a foto: facebook.com/vyrobazkozekukol